Zbierka vyšla vo vydavateľstve Vox v roku 2007

 Rispetový veniec       (klikni)


CESTA
 
To neklial osudu –
len volkom hamoval
prudkú cestičku.
 
Spod nôh mu fŕkali skaly,
z úst príkre slová.
 
Tak vpredu kráčal
človek-prova.
A za ním volky.
Cestičkou v blate
nevoľky-voľky.


ŽATVA

 

Vojakom padajú hlavy.
Nezaznie umieráčik,
je ticho po boji.

 

Prilbice prach zeme plaví.
Nad chlebom štebot vtáčí,
pod ním lafeta v postroji.


PRED VEČNOSŤOU

 

Pod bičom času telo zosychá.
Skôr ako vojde k sebe do ticha,
sadne si k stolu, ráta:
Dalo, vzalo...
 
Môj Bože,
bolo dosť, bolo málo?
Je viac zisk, a či strata?


ČAS
Jožkovi Zavarskému
 
Čas ako plachý koník hrebie,
mimo nás, mimo podstaty.
Od vekov ide proti sebe,
a stále nie je ustatý.

 

Z nebytia hrebie do nebytia,
no nie je alfa-omega;
k večnosti Bohom daný výťah,
k vlastnému koncu uteká.

 

Aj čas má svoj čas. Ešte dýcha,
tak načim prijať podané.
Skôr-neskôr skončí v zemi ticha

 

a večné TERAZ nastane.
 

ZA STARKOU
 
Koľká už tráva rastie z vriedka zeme?
A predsa – akoby len včera
uložili sme zrno do stodoly
k nohám Hospodára.
On rany neotvára,
nuž prečo prázdno po nej bolí
tak, ako bolí viera?
 
Koľká to tráva?
A stále menší vriedok zeme.
No pritom – akoby len včera...
 
No o jej tvári nič už nepovieme.


BOLESŤ
Od samého zrodu som odkázaný na teba (Ž 22, 11)
 
Poznačil si si nás.
Možno až prisilno.
Bolo však načim?

 

Každého tlačí
dedičná pečať –
znamenie Kainovo.

 

Poznačil si si nás.
Bolesťou.
Ale aj Slovom.


NEDEĽA
I požehnal siedmy deň a zasvätil ho (Gn 2, 3)
 
Dá sa to vôbec –
oddeliť dušu od tela
na šesť dní v týždni?
Dá sa byť mimo podstaty?
 
A potom,
keď príde nedeľa,
z náhlenia ustatí
zrazu sme k sebe prísni?
 
V gotickom tichu
clamavi ad te, Domine.
Nevieme, ako
blízko sme k sebe. Krôčik len.
 
A predsa –
myslíme na iné:
na pekný drahý sen...
Myslíme na náš zákon.
 
Dá sa to vôbec –
iba raz sursum corda,
a celý týždeň – horda?


KOLEDA TRETIEHO MILÉNIA
Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán (Lk 2, 11)

 

Opäť sa rok s rokom po roku spojil.
Tak opäť pri stole, na chvíľu svoji.

 

Hrabkáme v zákutiach vlastného bytia,
úlomky z detských čias prázdno v nás sýtia.

 

Už trochu vzdialené tajomstvo Vianoc.
Nežná tvár, lásky žiar... Čo je to za noc?

 

Do hlbín spomienka však nedopadne.
Tajomstvo drží sa až celkom na dne.

 

Neprejde dlhý čas – už na Štefana –,
vianočná hlbina je zrazu slaná.

 

Starý vek za rohom zas na nás máva.

 

Nebesia, pokoj vám.
Nám dolu sláva.


KAIN
Prečo sa ti zamračila tvár? (Gn 4, 6)
 
Nedívaj sa mi, Pane, na čelo.
Znamenie poznáš – teba bolelo
a bolí dodnes. Nie však znamenie,
lež súhlas naň, a nie to rázne: Nie!
 
Tu dole sa tak píšu dejiny
(som spoluautor, nie však jediný),
nie tie, čo máme za svetové,
lež drobné, našské, moje – Kainove.
 
Už k sebe cudzí, preto chrbtami...
Pred nami prázdno, človek za nami.
A k nebu stúpa veta obdratá:
Vari ja sa mám starať o brata?
 
  
MLČANIE O PODSTATNOM
Choďte a hlásajte (Mt 10, 7)
 
Čože už povedať...?
Mlčať je údelom,
keď kričí každý.
 
Výkriky slobody,
výkriky vraždy...
... len ticho o čnosti,
o pravde bytia.
 
Čo už len povedať...
Titulky sýtia
hlad prázdna
a túžby po Bohu.
 
Mlčanie v kriku
rozdriape oblohu
a dierou vpúšťa
skryté sny človeka.
 
Čo k tomu povedať...
 
Ísť s davom?
 
Či radšej zutekať?