Rozpamätávanie

Krajina detstva, chodník do domova,
hľadaný anjel, hoci bez krídel.
Vraciaš sa v mysli do nej zas a znova.
Návraty k sebe. Ale na prídel.

Napokon stratia sa aj prvé slová,
no zrazu vidíš, čo si nevidel.
Krajina detstva, chodník do domova,
hľadaný anjel, hoci bez krídel.

Blúdiaca myseľ – archa Noemova,
pamäti vracia drobné z osídel.
Na sklonku žitia rozsvieti sa nova.

Krajina detstva, chodník do domova,
nájdený anjel, hoci bez krídel.

Za starkou

Už má svoj kútik, grapku poľa,
pod briezkou, skraja cmitera.
Švábočku hladká teraz zdola.
A mne je prázdno zvečera.

K rozprávke ma už nezavolá,
večer vždy niečo umiera.
Už má svoj kútik, grapku poľa,
pod briezkou, skraja cmitera.

Život sa krúti dookola
a občas tvrdo udiera.
Krátko si, starká, krátko bola...

Už máš svoj kútik, grapku poľa,
dohliadaš na mňa z cmitera.

Pastierik

Splývajú s perím jemné plavé vlásky,
prútikom ženie húsku jedinú.
Nemá čas odpovedať na otázky,
odvážne „hindááá!“ budí dedinu.

V slobode trávy rozoberá lásky,
nejasná kráska má v ňom hrdinu.
Splývajú s perím jemné plavé vlásky,
prútikom ženie húsku jedinú.

Neťahá ešte život za povrázky,
zatiaľ len mení mraky na obrázky,
zatiaľ len hľadá v sebe hlbinu.

Dnes ešte splývajú mu s perím vlásky
a vo sne mojká húsku jedinú.

Dedinský lekár

„Tak ako, mamka, stále trápia kosti?“ –
zvyčajnou vetou tlmí údery.
Napokon je len predposledný z hostí,
bezmocný posol ľudskej dôvery.

Len malá chvíľa v jeho prítomnosti
uľaví v duši, načne povery.
„Tak ako, mamka, stále trápia kosti?“ –
zvyčajnou vetou tlmí údery.

Vie dobre, čo nám chýba do plnosti,
pomáha splácať telu úvery.
K večnosti dušu on sám nepremostí.

„Tak ako, mamka, stále trápia kosti?“ –
zvyčajnou vetou tlmí údery.

Starenky

Vráskami popísané pergameny
a v poloslepých očiach kolíska.
Už dávno majú život prebolený,
už dávno nemá ich kto vystískať.

Ruženec je už skoro domodlený,
prázdne sú zabudnuté strniská.
Vráskami popísané pergameny
a v poloslepých očiach kolíska.

Tie tmavé šaty žiadna nezamení,
v kozube mysle chladnú ohniská.
Pri plotoch stoja tie najkrajšie ženy.

Vráskami popísané pergameny
už očakáva Božia kolíska.

Nádej

Až zaznie z neba pre mňa Božie amen,
pozdravte za mňa moju Oravu.
Palicu nado mnou svet možno zláme –
nerobte však z nej viacej boľavú.

Tichučko vysychá v nás Boží prameň,
hádžeme vzťahy denne za hlavu.
Až zaznie z neba pre mňa Božie amen,
pozdravte za mňa moju Oravu.

Na konci vekov, keď Pán Boh dá, vstanem,
uvidím zápas riavy o riavu,
anjeli prídu poodvaliť kameň.

Až zaznie z neba pre mňa Božie amen,
navštívim opäť svoju Oravu.